Kult má byť sformovaná snaha, aby sa niečo pozemsky nepochopiteľné stalo nejakým spôsobom vnímateľné pre pozemské zmysly.
Má to byť sformovaná snaha, ale žiaľ nie je to tak, lebo inak mnohé by muselo mať celkom iné formy, keby tieto pramenili zo samotnej snahy. Pravou cestou k tomu bolo by práve to, že vonkajšie formy vytryskli by z najhlbšieho vnútra. Ale všetko, čo dnes vidíme, je rozumová stavba, do ktorej až dodatočne majú byť vložené city. Postupuje sa pritom teda obrátenou cestou, ktorú prirodzene práve tak možno nazvať opačnou alebo nepravou cestou, ktorá nikdy nie je schopná stať sa v sebe živou.
Tým sa vytvára všeličo ťažkopádne alebo násilné, čo by sa v inej forme omnoho viac podobalo skutočnému chceniu, čím by sa potom nadobudlo tiež presvedčivé pôsobenie.
Všeličo dobre mienené musí odpudzovať namiesto presvedčovať, pretože sa pre to nenašla ešte správna forma, ktorú rozum pre pozemsky nepochopiteľné nikdy nemôže dať!
Tak je to aj v cirkvách. Príliš sa tu do popredia tlačí rozumová výstavba, zameraná na pozemský vplyv a mnoho dobrého stráca pritom na dojme, pretože to pôsobí neprirodzene.
Neprirodzene môže pôsobiť opäť len to, čo nezodpovedá zákonom stvorenia. Ale v terajších kultoch je dnes plno práve takých vecí, kde sa jednoducho všetko, čo odporuje prirodzeným zákonom stvorenia, zahalí do tajuplnej temnoty.
Ale práve preto, že ľudia v takých veciach nikdy nehovoria o tajuplnom Svetle, ale vždy len o temne, vystihujú to pravé. Svetlo predsa nepozná žiadne zahaľovanie ani žiadnu mystiku, ktorá by nemala mať miesto vo stvorení, ktoré vzniklo z dokonalej vôle Božej a pracuje samostatne v nezmeniteľnom rytme. Nič nie je jasnejšie vo svojom tkaní ako práve stvorenie, ktoré je dielom
Božím!
V tom spočíva tajomstvo úspechu a trvania alebo pádu. Čo je vybudované na týchto živých zákonoch stvorenia, tomu ony napomáhajú, prinášajú úspech a tiež trvanie. Kde sa však na tieto zákony nedbá, či už z nevedomosti alebo svojvôle, tam musí nevyhnutne nastať po kratšom alebo dlhšom čase zrútenie; pretože to nestojí na pevnom, neotrasiteľnom základe, nemôže sa trvalo udržať.
Preto je tiež tak mnoho ľudských diel pominuteľných, čo by nemuselo byť. K tomu patria kulty rozličných druhov, ktoré sa neustále podrobujú zmenám, ak sa nemajú vnútorne celkom rozpadnúť.
Syn Boží dal ľuďom vo svojom Slove tým najjednoduchším a najjasnejším spôsobom pravú cestu, po ktorej majú kráčať vo svojom pozemskom živote v zhode s tkaním vo stvorení, aby im boli nápomocné zákony Božie, ktoré sa prejavujú v tkaní vo stvorení, a vyniesli ich nahor do svetlých výšin, a tak sa udržal mier a radosť na zemi.
Cirkvi sa však, žiaľ, nedržali cesty, ktorú sám Syn Boží celkom presne vysvetlil a dal ku spáse a povzneseniu ľudí, ale pripojili k jeho učeniu všeličo z vlastného myslenia, a tým prirodzene spôsobili zmätok, ktorý musel viesť k rozkolom, pretože to nezodpovedalo zákonom stvorenia a tiež aj preto, hoci to znie podivne, že je proti jasnej náuke Syna Božieho, od ktorého predsa odvodzujú svoje meno ako kresťania.
Tak je to napríklad s mariánskym kultom pápežských kresťanov. Zmienil sa Ježiš niekedy trebárs len jediným slovom o niečom takom? A pritom učil ľudí všetko, ako majú myslieť a konať, dokonca ako mali hovoriť a modliť sa, aby si počínali správne podľa vôle Božej. Nie, to neučinil! A to je dôkazom, že to tiež nechcel, že to nemalo byť!
Sú dokonca známe jeho výroky, dokazujúce opak toho, na čom sa zakladá mariánsky kult.
A kresťania sa chcú predsa vo svojom poctivom konaní riadiť len podľa Krista, inak by predsa neboli kresťanmi.
Ak teraz ľudia k tomu ešte viac pridali a pápežské cirkvi konajú inak, ako učil Kristus, tým je daný dôkaz, že sa táto cirkev opovážlivo stavia nad Syna Božieho; lebo opravuje jeho slová a ustanovuje obrady, ktoré Syn Boží nechcel, veď po všetkom tom, čo ľuďom dal, bol by ich o tom rozhodne poučil.
Istotne jestvuje kráľovná nebies, ktorá podľa pozemských pojmov by sa mohla nazvať i Pramatkou, a predsa je najčistejšou pannou. Ale táto je od večnosti v najvyšších výšinách a nikdy nebola v pozemskom stelesnení!
Je to tiež ona, ktorej žiariaci obraz, nie však v skutočnosti ju samu, môžu tu a tam hlboko rozochvení ľudia niekedy „vídať“ alebo „vyciťovať“. Cez ňu prichádzajú tiež často urýchlené pomoci, nazvané zázrakmi.
Skutočne osobne uzrieť túto Prakráľovnú nemôže však nikdy ani ten najzrelší ľudský duch, pretože podľa neskriviteľných zákonov stvorenia každý druh je schopný vždy vidieť len rovnaký druh. Tak pozemské oko môže vidieť len pozemské, jemnohmotné oko len jemnohmotné, duchovné oko len duchovné a tak ďalej.
A pretože ľudský duch môže zrieť len duchovné, z ktorého sám pochádza, preto tiež nie je schopný uzrieť Prakráľovnú v skutočnosti, ktorá je omnoho vyššieho druhu. Ak je na to človek niekedy omilostený, vidí len jej žiariaci duchovný obraz, javiaci sa ako živý. Už jeho žiarenie môže byť také silné, že spôsobí zázrak tam, kde nájde na to pripravenú pôdu, ktorú poskytuje buď neochvejná viera, alebo hlboké pohnutie v utrpení či radosti.
To spočíva v pôsobení stvorenia, ktoré pochádza z dokonalej Božej vôle a je ňou udržované. V tomto pôsobení je už od prapočiatku a na celú večnosť obsiahnutá všetka pomoc ľuďom, pokiaľ sa sami od nej neodvrátia v chcení vedieť všetko lepšie.
Vo stvorení pôsobí Boh; veď ono je Jeho dokonalým dielom.
A práve v dôsledku tejto dokonalosti muselo pozemskému narodeniu Syna Božieho predchádzať tiež pozemské plodenie. Kto tvrdí opak, pochybuje o dokonalosti Božieho diela, a tým aj o dokonalosti samého Boha, ktorého vôľou stvorenie vzniklo.
Nepoškvrnené počatie je počatím v najčistejšej láske. Opakom toho je počatie v hriešnej zmyselnosti! Niet však pozemského zrodenia bez plodenia.
Keby pozemské počatie, teda pozemské plodenie nemohlo byť ako také nepoškvrnené, potom by sa i na každé materstvo muselo dívať ako na pošpinenie!
Boh prehovára aj prostredníctvom stvorenia, zreteľne v ňom prejavuje svoju vôľu.
Poznať túto vôľu je povinnosťou človeka. A Syn Boží ukázal k tomu pravú cestu vo svojom Svätom Slove, lebo ľudia sa sami o to neusilovali, a preto sa čoraz viac zamotávali do samočinne pôsobiacich zákonov stvorenia.
Toto neovplyvniteľné tkanie vo stvorení by muselo časom ľudí zničiť pri ich neznalosti alebo nesprávnom používaní, zatiaľ čo ľudstvo vyzdvihne vysoko, ak žije správne podľa vôle Božej.
Odmena i trest pre človeka spočívajú v samočinnom tkaní vo stvorení, ktoré je trvale bezo zmeny riadené samotnou vôľou Božou. V tom spočíva aj zavrhnutie alebo spása! Je neúprosné a spravodlivé, vždy vecné, bez ľubovôle.
V ňom spočíva nevýslovná veľkosť Boha, jeho láska a spravodlivosť. Teda v jeho diele,
ktoré prenechal človeku a mnohým iným tvorom ako príbytok a domov.
Je tu čas, keď ľudia teraz musia prísť k vedeniu o tom, aby s plným presvedčením dospeli k poznaniu Božieho pôsobenia, ktoré sa prejavuje v jeho diele!
Potom bude každý pozemský človek stáť tu na zemi celkom neochvejne, v najradostnejšom tvorivom chcení, s najvďačnejším pohľadom k Bohu, pretože ho s ním navždy spája poznanie prameniace z vedenia!
Aby som ľuďom sprostredkoval také vedenie, ktoré by im dalo prehľadné a zrozumiteľné presvedčenie o tom, ako Boh pôsobí vo svojej spravodlivosti a láske, napísal som dielo „Vo svetle Pravdy“, ktoré nenecháva žiadnu medzeru, skrýva v sebe odpoveď na každú otázku a ujasňuje ľuďom to, aké podivuhodné sú cesty vo stvorení, ktoré udržuje mnoho služobníkov jeho vôle.
Svätý je však jedine Boh!