Slovo „detský“ je výraz, ktorí ľudia vo svojom ľahkomyseľnom a nerozvážnom spôsobe reči používajú väčšinou nesprávne.
Brzdení duchovnou lenivosťou dostatočne nepreciťujú tento výraz, takže ho nemôžu ani správne pochopiť. Kto ho však nepochopil v celom jeho rozsahu, ten ho nebude môcť ani nikdy správne používať.
A predsa je to práve detskosť, ktorá poskytuje ľuďom spoľahlivý most pre vzostup
do svetlých výšin a umožňuje dozrievanie a zdokonaľovanie ľudského ducha pre jeho večný pobyt v tomto stvorení, teda v dome, ktorý Boh Otec dáva ľuďom na používanie, ak … v ňom zostanú jemu vítanými hosťami. Hosťami, ktorí nenarobia škôd v miestnostiach, ktoré im boli milostivo prenechané len na používanie pri vždy bohato prestretom stole.
Ale ako nesmierne ďaleko je teraz človek vzdialený od tejto pre neho tak prepotrebnej detskosti!
Bez nej predsa nemôže nič dosiahnuť pre svojho ducha. Duch musí byť detským, lebo je a vždy zostane dieťaťom stvorenia, aj keď dosiahol plnej zrelosti.
Dieťa stvorenia! V tom spočíva hlboký zmysel; lebo na dieťa Božie sa musí vyvinúť. Či to niekedy dosiahne, to závisí jedine od stupňa poznania, ktoré si je ochotný prisvojiť na svojej púti všetkými hmotnosťami.
Táto ochota sa však musí prejaviť aj činom. V duchovných úrovniach je vôľa súčasne i činom. Vôľa a čin sú tam vždy jedno. Tak je to však len v duchovných úrovniach, nie v hmotnostiach. Čím hutnejšia a ťažšia je niektorá úroveň hmotnosti, tým vzdialenejší je čin od vôle.
Že hutnosť prekáža, vidíme už na zvuku, ktorý sa musí pohybom prebojovať hmotnosťou, ktorá ho brzdí podľa stupňa svojej hustoty. Dá sa to zreteľne spoznať i na kratšie vzdialenosti.
Keď človek rúbe drevo, alebo na nejakej stavbe zatĺka klince do dreva, môžeme síce vidieť úder jeho nástroja ihneď, avšak zvuk doletí k nám až o niekoľko sekúnd. To je tak nápadné, že to každý človek iste z času na čas niekedy zažil.
Podobné, ale ešte oveľa ťažšie je to na zemi s ľudskou vôľou a činom. Vôľa skrsne v duchu, tam je ihneď činom. Aby však táto vôľa bola viditeľne uskutočnená v hrubohmotnosti, na to je potrebné ešte hrubohmotné telo. Len v impulze koná každé telo už za pár sekúnd po vzplanutí vôle. Pritom je vypnutá zdĺhavá práca predného mozgu, ktorý má inak sprostredkovať cestu vôle až k ovplyvneniu činnosti tela.
Obvyklá cesta trvá o niečo dlhšie. Niekedy dochádza len k slabšiemu činu alebo vôbec k žiadnemu, pretože chcenie je na dlhšej ceste zoslabené, alebo hĺbavým rozumom zahatané.
Pri tejto úvahe chcel by som poukázať, aj keď to sem vlastne nepatrí, na účinky zákona príťažlivosti rovnakých druhov, ktoré unikajú pozornosti, a predsa sú v ľudskom konaní zreteľne viditeľné:
Pozemské zákony ľudí sú vypracované pozemským rozumom a ním sú aj vykonávané. Preto rozumom uvážené plány, teda premyslené činy, sú ako také trestané prísnejšie a posudzované horšie, ako činy vykonané v afekte, teda nepremyslene. Týmto posledným sa dostáva vo väčšine prípadov úľavy.
V skutočnosti to má pre ľudí nepozorovateľnú súvislosť s rovnorodosťou rozumového pôsobenia pod tlakom zákona stvorenia na všetkých tých, ktorí sa bezpodmienečne podriadili iba rozumu. Tým je to úplne zrozumiteľné.
Bez toho, že by niekto o tom vedel, prisudzuje sa tak pri skutku v afekte najväčšia časť viny duchovnej úrovni. Ani zákonodarcovia ani sudcovia nič z toho netušia, pretože vychádzajú z celkom iných, čisto rozumových zásad. Avšak pri hlbšom zamyslení a znalosti zákonov, pôsobiacich vo stvorení, javí sa to všetko úplne v inom svetle.
Živé zákony Božie pôsobia i napriek tomu aj pri iných pozemských rozsudkoch a posudkoch úplne samostatne, neovplyvnené pozemsky-ľudskými zákonmi a pojmami. Istotne vážneho človeka nenapadne myslieť si, že by skutočná vina, nielen snáď ľuďmi označená, mala byť zároveň aj pred Božími zákonmi odčinená odpykaným trestom, ktorý nadiktoval pozemský rozum!
Sú to už po tisícročia akoby nadobro odlúčené dva svety, oddelené od seba ľudským konaním a myslením, hoci to mal byť len jeden svet, v ktorom by pôsobili iba zákony Božie.
Takým pozemským trestom môže odpykanie nastať iba vtedy, ak pozemské zákony a tresty budú v úplnej zhode so zákonmi Božími vo stvorení.
Afekty sú však dvojaké. Najprv tie, ktoré už boli opísané a mali by sa nazývať impulzom a okrem toho afekty, ktoré vyšľahujú z predného mozgu, teda nie z ducha a patria k druhu rozumovému. Sú neuvážené, ale nesmie sa im dostávať tých istých úľav, ako činom impulzívnym.
Avšak nájsť v tom presne spravodlivé rozpoznanie bude umožnené len takým ľuďom, ktorí Božie zákony vo stvorení budú poznať a budú poučení o ich účinkoch. To musí byť vyhradené až budúcnosti, kedy už ani ľudia nebudú páchať svojvoľné činy, pretože budú mať takú zrelosť ducha, ktorá im dovolí zachvievať sa iba v zákonoch Božích pri všetkom svojom konaní a myslení.
Toto odbočenie má byť len podnetom na zamyslenie, nepatrilo k vlastnému námetu prednášky.
Treba mať na pamäti, že vôľa a čin sú v duchovných úrovniach jedno, ale v hmotných úrovniach sú oddelené druhom hmoty. Preto kedysi povedal Ježiš ľuďom: „Duch je síce ochotný, ale telo je mdlé!“ Tu mienené hrubohmotné telo nepremení všetko v čin, čo v duchu bolo už vôľou i činom.
Avšak duch by aj na zemi v hrubohmotnom šate mohol presadiť, aby sa jeho chcenie stalo vždy hrubohmotným skutkom, keby na to nebol príliš lenivým. Nemôže predsa telo robiť zodpovedným za túto lenivosť; veď telo bolo dané každému duchu len ako nástroj, ktorý sa musí naučiť ovládať, aby s ním správne zachádzal. –
Duch je teda dieťaťom stvorenia. A musí v ňom zostať detským, ak chce splniť úlohu, pre ktorú je vo stvorení. Nadradenosť rozumu ho vzdialila od detskosti, pretože ju nemohol „pochopiť“ takú, aká v skutočnosti je. Tým však stratil oporu vo stvorení, ktoré ho teraz musí vypudiť ako cudzinca, rušiteľa mieru a škodcu, aby samo mohlo zostať zdravé.
A tak sa stane, že ľudia si sami vykopú hrob svojím nesprávnym myslením a konaním. –
Aké je to zvláštne, že každý človek, ktorý chce, aby raz opravdivo na neho zapôsobil vianočný sviatok, musí sa vopred pokúsiť preniesť do svojho detstva!
Je to predsa dosť zreteľným znamením toho, že ako dospelý už nie je schopný prežívať Vianoce citom. Je to celkom jasným dôkazom toho, že stratil niečo, čo vlastnil ešte ako dieťa! Prečo sa ľudia nad tým nezamyslia!
Je to opäť duchovná lenivosť, ktorá im bráni vážne sa zaoberať týmito vecami. „To je len pre deti“, myslia si, „a dospelí nemajú na to vôbec čas! Musia o niečom vážnejšom premýšľať!“
Niečo vážnejšie! Týmto vážnejším mienia len honbu za pozemskými vecami, teda prácu rozumu! Rozum rýchlo zatlačí spomienky čo najďalej späť, len aby nestratil prevahu, len čo sa citu dostane voľnosti!
Vo všetkých týchto zdanlivo tak nepatrných skutočnostiach bolo by možné poznať tie najväčšie veci, len keby rozum doprial na to dosť času. On však má prevahu, a preto bojuje so všetkou ľstivosťou a zákernosťou. To znamená, že nie on, ale v skutočnosti bojuje to, čo ho používa ako nástroj a skrýva sa za ním: temno!
Ono nechce dopustiť, aby sa v spomienkach našlo Svetlo. A ako duch túži nájsť Svetlo a čerpať z neho novú silu, poznáte podľa toho, že so spomienkami na detské Vianoce prebúdza sa aj neurčitá, skoro až clivá túžba, ktorá je schopná prechodne rozcitlivieť mnoho ľudí.
Toto rozcitlivenie by sa mohlo stať najlepšou pôdou na prebudenie, keby bolo využité hneď a so všetkou silou! Lenže, žiaľ, dospelí upadnú pritom iba do snenia, pričom stúpajúca sila sa premárni, prehrá. A v snení prejde aj príležitosť bez toho, že by mohla priniesť úžitok, alebo by bola použitá.
Aj keď pritom niektorý človek uroní niekoľko sĺz, hanbí sa za ne, snaží sa ich ukryť a vzchopí sa trhnutím tela, v čom je často tak zrejmý podvedomý vzdor.
Ako nesmierne veľa by sa pritom mohli ľudia naučiť. Nie nadarmo sa do spomienok na detstvo vkráda aj tichý žiaľ. Je to podvedomé tušenie, že je stratené niečo, po čom ostala prázdnota a neschopnosť detsky cítiť.
Istotne ste predsa často spozorovali, ako nádherne a osviežujúco pôsobí len samotná tichá prítomnosť človeka, ktorému tu a tam detsky zažiaria oči.
Dospelý nesmie zabúdať, že detské nie je detinské. Teraz ale neviete, čím detské môže tak pôsobiť a čo to vlastne je! Prečo Ježiš povedal: „Buďte ako deti!“
Aby ste vyskúmali, čo je detské, musíte si najprv ujasniť, že detské nie je vôbec viazané na dieťa. Predsa sami určite poznáte deti, ktorým ozajstná krásna detskosť chýba! Jestvujú teda deti bez detskosti! Zlomyseľné dieťa nebude nikdy pôsobiť detsky, práve tak ako nevychované, či vlastne nevychovávané dieťa!
Z toho jasne vyplýva, že detskosť a dieťa sú dve samostatné veci.
To, čomu sa na zemi
hovorí detské, je časťou pôsobenia čistoty! Čistoty vo vyššom zmysle, nielen v pozemsky-ľudskom. Človek, žijúci v lúči božskej čistoty, ktorý vo svojom vnútri ponecháva priestor pre lúč čistoty, získal tým aj detské, či je to už v detskom veku alebo ako dospelý.
Detskosť je prejavom vnútornej čistoty alebo znamením, že sa taký človek oddal čistote, že jej slúži. To všetko sú len rôzne spôsoby vyjadrenia, v skutočnosti však vždy to isté.
Teda detsky môže pôsobiť len dieťa vnútorne čisté a potom dospelý, ktorý má v sebe čistotu. Preto pôsobí osviežujúco, oživuje a budí zároveň dôveru!
A kde sídli pravá čistota, tam môže vojsť i pravá láska; veď Božia láska pôsobí v lúčoch čistoty. Lúče čistoty sú jej cestou, po ktorej kráča! Inou cestou by predsa ani nebola schopná ísť.
Kto neprijal do seba lúč čistoty, k tomu nikdy nemôže zavítať lúč Božej lásky!
O detskosť sa človek sám pripravil tým, že sa odvrátil od Svetla svojím jednostranným rozumovým myslením, ktorému obetoval všetko, čo ho mohlo povzniesť. Takto sa tisícami reťazí prikoval pevne na túto zem, teda na hrubú hmotnosť, ktorá ho drží vo svojom zajatí tak dlho, kým sa od nej sám neoslobodí. To sa však nemôže stať pozemskou smrťou, ale jedine duchovným prebudením.